Masarykova Univerzita Filozofická fakulta Ústav Germanistiky, Nordistiky a Nederlandistiky Bakalářská diplomová práce 2014 Alica Fančiová
Masarykova Univerzita Filozofická fakulta Katedra Germanistiky, Nordistiky a Nederlandistiky Skandinávská studia Alica Fančiová Vývoj švédskej spoločnosti od 9. do 14. storočia a jej prispôsobovanie európskym spoločenským podmienkam Bakalářská diplomová práce Vedoucí práce: Mgr. Alarka Kempe 2014
Prehlasujem, že som diplomovú bakalársku prácu vypracovala samostatne s využitím uvedených prameňov a literatúry. V Brne dňa 30.4.2014...
Týmto by som chcela poďakovať mojej rodine za neoceniteľnú pomoc a podporu pri štúdiu. Takisto ďakujemaj vedúcej práce, Alarke Kempe, za jej čas, ochotu a užitočné rady pri písaní.
Obsah 1. Úvod... 6 2. Predkresťanská Škandinávia... 8 2.1 Podoba vikingskej spoločnosti... 9 2.2 Expanzia a cesty na východ... 11 3. Kristianizácia Švédska... 15 3.1 Kristianizácia... 16 3.2 Vznikajúca panovnícka moc a jej spojenie s kresťanstvom... 18 4. Vláda dynastie Folkungovcov... 21 4.1 Spory v rámci kráľovskej rodiny a boje o trón... 21 4.2 Zmeny v usporiadaní spoločnosti... 25 5. Záver... 30 Sammanfattning... 31 Použitá literatúra... 32 5
1. Úvod V súčasnosti ma každá krajina vlastný typ kultúrneho spoločenského usporiadania, ktorý je pre ňu typický. Hoci sa môže zdať, že táto podoba je konečná, v dnešnej dobe, kedy sa jednotlivé štáty snažia o čo najväčšiu vzájomnú integráciu, je viac než jasné, že spoločnosť aj naďalej podlieha výrazným zmenám, prispôsobujúc sa tak bohatším a mocnejším krajinám. Dnes spoznávanie cudzích kultúr prebieha značne jednoduchšie oproti minulosti, najmä vďaka prostriedkom masmediálnej komunikácie, ktorá tieto procesy zrýchlila a zintenzívnila. Tieto interakcie medzi jednotlivými civilizáciami však nie sú výsadkom len modernej doby, ale strety jednotlivých kultúr prebiehali už od počiatku ľudskej civilizácie a majú dôležitý vplyv na dnešnú podobu nie len jednotlivých krajín, ale aj celého sveta. Dôvody pre pohyb jednotlivých kultúr, ktorý umožňoval medzikultúrne interakcie, môžu byť rôzne, od vojenských výprav, snahu získať nové územia alebo obchodné kontakty a hoci prvotná príčina pohybu je pre každú kultúra iná, následky majú takmer rovnaké prenášanie prvkov danej kultúry do cudzej, ale aj naopak, preberanie čŕt cudzích kultúr. Tomuto vplyvu sa nevyhla ani jedna zo zložiek spoločnosti či už je to jazyk, kultúra alebo spoločenské usporiadanie a mocenská štruktúra danej krajiny. Táto práca bude venovaná švédskej spoločnosti a jej premenám v čase, pri čom v centre pozornosti bude obdobie, kedy sa spoločnosť na Škandinávskom polostrove značne odlišovala od zvyšku Európy a nasledujúce obdobia, kedy sa podmienky začali približovať tým Európskym. Účelom práce je priblížiť tieto rozdiely, či už sa týkajú náboženstva, spoločenského usporiadanie alebo mocenskej hierarchie a opísať priebeh procesov, ktoré mali za následok prispôsobovanie švédskej spoločnosti európskej kultúre a udalosti, ktoré boli činiteľom spoločenských zmien vo Švédsku. Ako počiatočné obdobie bolo pre účely práce vybrané obdobie pred príchodom kresťanstva, teda obdobie Vikingov a vikingských výprav, počas ktorého boli nadviazané prvé intenzívnejšie kontakty s európskou kultúrou. Hoci bolo Švédsko kvôli svojej polohe dlho izolované od kontaktu s Európou, postupné rozširovanie obchodných ciest ako Vikingov, tak aj európskych kupcov podnietilo nové styky aj so severnou Európou. Prvá časť kapitoly bude zameraná na podobu spoločnosti v deviatom a desiatom storočí nášho letopočtu. Druhá časť sa bude zaoberať vikingskými 6
cestamia ich stretmi s cudzími kultúrami a vplyv, ktorý mali tieto cesty na premenu Vikingskej spoločnosti. Príchod kresťanstva na územie Švédska a jeho výrazný vplyv na podobu spoločnosti je jednou z hlavných tém tretej časti práce. Až s kresťanstvom nastáva na území Škandinávie obdobie stredoveku, ktoré v tomto období trvá v Európe už takmer 500 rokov. Okrem nového náboženstva znamenal príjazd kresťanských misionárov a vznik novej cirkvi aj zmeny v spoločenskom usporiadaní, ktoré bolo dovtedy založené na rodovom systéme bez všeobecne platných pravidiel. Kresťanstvo však so sebou prináša viacero čŕt európskej kultúry, ktoré sú postupne zavádzané do fungovania švédskej spoločnosti. Štvrtá kapitola začína prehľadom panovníkov dynastie Folkungovcov a rýchlym striedaním vládcov na tróne, ktoré bolo dôsledkom sporov v rámci kráľovskej rodiny. Venuje sa obdobiu, kedy je kresťanstvo už plne udomácnené na švédskom území a cirkev sa stala neoddeliteľnou súčasťou spoločenského života. Zmeny, ktoré nastávajú v tomto období ešte viac prispôsobujú švédsku kultúru európskym štandardom. Tie sa odrážajú napríklad v zavedení a zefektívnení vyberania daní, ďalej v upevnení funkcie kráľa a vytvorení centralizovanej kráľovskej rady. Nemenej dôležité sú aj zákony pre štát a mestá, ktoré zavádza panovník Magnus Eriksson. Záver práce zhŕňa vývoj počas predošlých kapitol a stručne charakterizovať ďalšie udalosti Švédskych dejín, ktoré nasledovali po zániku dynastie Folkungovcov. V tomto období sa Švédsko dostáva na úroveň ostatných európskych krajín a rozdiely medzi švédskou spoločnosťou a zvyškom Európy už nie sú také výrazné. V druhej časti sú opísané tie odlišnosti, ktoré aj naďalej pretrvávajú, no už nespôsobujú tak nápadné rozdiely ako v minulých storočiach. 7
2. Predkresťanská Škandinávia Predtým, ako oblasť Škandinávie osídlili prvé civilizácie, boli klimatické aj geografické podmienky značne odlišné od dnešnej podoby Škandinávskeho polostrova. Keďže územie Škandinávie bolo v minulosti pokryté ľadovcom, prvé osídľovanie bolo možné až po zmene klímy, kedy sa vďaka otepľovaniu začína ľadovec topiť. Príchod prvých obyvateľov do oblastí dnešného Švédska uľahčoval fakt, že sever dnešného Dánska a juh dnešného Švédska boli navzájom prepojené, čo umožnilo príchod prvých kmeňov práve z oblastí Jutského polostrova. Aj napriek tomu, že prírodné podmienky Škandinávskeho polostrova zostávajú aj naďalej nepriaznivé, po príchode prvých kmeňov sa obyvateľstvo ďalej šíri po celej oblasti a jeho kultúra sa rýchlo vyvíja aj vďaka nálezu jantáru, ktorý umožňuje obchod medzi jednotlivými kmeňmi obývajúcimi Škandináviu, ale aj s ďalšími národmi. 1 Väčšinu informácií o podobe spoločenského usporiadania na území dnešného Švédska pred príchodom kresťanstva získavame vďaka archeologickým nálezom a výskumom, ktoré však neumožňujú rekonštruovať celkový obraz života. Jednou zo všeobecne uznávaných teórií, ktorá je vyučovaná na švédskych školách je, že toto územie bolo obývané dvoma kmeňmi, kmeňom Sveov a kmeňom gótov: Den version av historien som de flesta nu levande svenskar har tagit del av via skolan gör gällande att svearna på ett eller annat sätt infogade götarna i Svea rike någon gång under vikingatiden, antingen på 900-talet eller 1000-talet. 2 Medzi týmito kmeňmi prebiehali boje o územie a nadvládu, ktoré skončili začlenením kmeňa gótov do tzv. Svea rike, čiže do ríše Sveov, niekedy okolo desiateho a jedenásteho storočia. Jasne definovať príslušnosť k jednotlivým kmeňom je však v tomto období problematickou záležitosťou. Zapríčiňuje to, okrem nedostatku presných informácií aj skutočnosť, že etnické pomenovania boli značne flexibilné a príslušnosť k nejakej etnickej skupine sa neurčovala podľa obývaného územia alebo používaného jazyka. 3 1 Haywood, John. The Penguin Historical Atlas of the Vikings. Harmondsworth: Penguin Book Ltd. 1995. s. 16-23. Všetky ostatné citácie pochádzajú z tohto diela. 2 Historická verzia, ktorú si väčšina Švédov osvojila a je vyučovaná na školách hovorí, že Sveovia začlenili Gótov do tzv. ríše Sveov počas Vikingskej doby niekedy v desiatom alebo jedenástom storočí. Vlastný preklad. Citácia bola preložená len pre účely tejto práce. Harrison, Dick. Medeltiden. In: Larsson, Hans Albin. Boken om Sveriges historia. Stockholm: Forum. 1999. s. 49. Všetky ostatné citácie pochádzajú z tohto diela. 3 Harrison Dick. Medeltiden. In: Larsson, Hans Albin. Bokem om Sveriges historia. 1999.s. 50. 8
Okrem toho, že archeológia a historické vedy pomohli rekonštruovať aspoň približnú podobu spoločnosti vtedajšieho obyvateľstva, umožnila takisto objasniť cesty a ťaženia obyvateľov predkresťanského Švédska. Hoci výpravy dánskych a nórskych vikingov boli podnikané predovšetkým za účelom dobytia a získania nových území, cesty švédskych vikingov mali za cieľ vytvoriť nové obchodné kontakty a získať tak zdroje nových druhov tovarov a bohatstva. 2.1 Podoba vikingskej spoločnosti V ôsmom storočí, kedy začína doba vikingov bola spoločenská situácia v Škandinávii pomerne odlišná od podoby usporiadania spoločnosti v iných krajinách Európy. Oproti organizovanejšiemu a usporiadanejšiemu zvyšku Európy boli pomery v Škandinávii značne nestabilné, oblasť bola rozdelená medzi niekoľko kmeňov, ktoré medzi sebou súperili a bojovali o moc a územie. Samozrejme stredoveká Európa nebola pokojným miestom a aj tu prebiehali konflikty medzi jednotlivými národmi. V európskej spoločnosti v tomto období však už bola zavedená väčšia miera organizácie ako aj lénny systém, ktorého počiatky siahajú až do piateho storočia nášho letopočtu. Aj keď informácie o vnútornej organizácii spoločnosti obývajúcej územie Švédska nie sú presné a je ich len veľmi málo, všeobecne uznávanou predstavou o podobe usporiadania spoločnosti v období pred príchodom kresťanstva je, že je tu ešte stále kladený veľký dôraz na rod a hrdosť súvisiacu s prináležitosťou k určitému rodu. Oproti zvyšku Európy, kde je moc hierarchicky rozdelená v rámci lénneho systému, ale jej najväčšia časť je centralizovaná v rukách jedného panovníka, je vládnuca moc vo Švédsku decentralizovaná takmer počas celého stredoveku (vo Švédsku stredovek odpovedá obdobiu približne od roku 1050 do roku 1521 4 ) Územie Švédska je teda rozdelené na menšie takmer samostatné územné celky ešte relatívne dlhú dobu po tom, ako sa vo zvyšku Európy vytvorili zjednotené štáty. Aj napriek tomu, že vo väčšej časti Európy bol už vyvinutý systém celistvých ríši, územie Švédska bolo rozdelené na tak zvané småkungadömen 5, v doslovnom preklade malé kráľovstvá. Kvôli nedostatku zdrojov nie je možná úplná rekonštrukcia sociálnej stratifikácie vikingskej spoločnosti v rámci malých kráľovstiev, no podľa informácií získaných z runových kameňov môžeme určiť, že už v tomto období mali 4 Harrison Dick. Medeltiden. In: Larsson, Hans Albin. Bokem om Sveriges historia. 1999.s. 47. 5 Harrison Dick. Medeltiden. In: Larsson, Hans Albin. Bokem om Sveriges historia. 1999.s. 29. 9
významné postavenie zástancovia funkcie jarla. Podľa Kazimského bol jarl členom vyšších vrstiev, ktorý vyberal dane na určitom území a zároveň zodpovedal za obranu tohto územia a velil vlastnej ozbrojenej skupine, čo mu zaručovalo takmer najvyššie postavenie v spoločnosti. 6 Najnižšou spoločenskou vrstvou boli otroci, ktorých postavenie však pre nedostatok prameňov nie je možné presne charakterizovať bolo rôzne a záviselo od pôvodu a schopností každého otroka. Vďaka písaným zákonníkom z neskoršieho obdobia jedenásteho a dvanásteho storočia však môžeme predpokladať, že pozícia otroka bola aspoň čiastočne regulovaná a chránená právom a po určitej dobe mohli byť otroci buď vykúpení alebo prepustení za dobré služby. 7 Oproti otrokom stála v sociálnej stratifikácii vrstva slobodných mužov. Medzi tých patrili tí, ktorí vlastnili pôdu a boli oprávnení nosiť zbrane a zúčastňovať sa zasadnutí Tingu (zo staronórčinyþing verejné zhromaždenie 8 ). Toto zhromaždenia malo byť prvou formou zákonodarného orgánu vo Švédsku, ktoré sa vytvorilo aj napriek územnej rozdrobenosti a rodovému základu švédskej spoločnosti. Ting sa konal pod vedením takzvaného lagman 9 určoval pravidlá a riadil fungovanie spoločnosti. Zároveň však práve kvôli spomínanej nejednotnosti územia neboli tieto pravidlá záväzné pre celú spoločnosť, ale len pre to dané malé kráľovstvo. Aj v rámci neho sa však mohli zákony líšiť, pretože bolo ďalej členené na menšie jednotky härad, čiže stotiny, ktoré takisto mali vlastné zasadnutie. 10 Hoci pôvodných prameňov poskytujúcich informácie o spoločenskom usporiadaní Škandinávie je málo, zachovalo sa niekoľko informačných zdrojov pochádzajúcich od národov a krajín prichádzajúcich do styku s obyvateľmi Škandinávie, no ani ich spoľahlivosť a autentickosť nie je nespochybniteľná. O kmeňoch obývajúcich Škandináviu sa zmieňujú napríklad antickí autori ako Cézar vo svojich Zápiskoch 6 Kazanskij, Vadim. Till frågan om det svenska jarlämbetets ursprung. Scandia. 2001. Vol. 67. No. 2. p. s. 198 7 Brink, Stefan. Price, Neil. The Viking World. New York: Routledge. 2008. s. 50. Všetky ostatné citácie pochádzajú z tohto diela. 8 Harper, Douglas. Douglas Harper s Etymological Dictionary. [online]. [cit. 23.3.2014]. Dostupné z http://www.etymonline.com/index.php?allowed_in_frame=0&search=thing&searchmode=none 9 Ten, kto ovláda právo, právnik. Svenska Akademiens Ordbok. [online]. [cit. 26.3.2014]. Dostupné z http://g3.spraakdata.gu.se/saob/ 10 Andersson, Ingvar. A History of Sweden. London: Weidenfeld and Nicolson. 1970. s. 32. Všetky ostatné citácie pochádzajú z tohto diela. 10
o vojne v Galii De bello Gallico alebo rímsky historik Tacitus vo svojom diele Germania 11. Z nich však dostávame len veľmi nejasný obraz o živote a spoločnosti na severe získaný najmä prostredníctvom obchodných vzťahov, ktoré sa utvárajú vďaka veľkým zásobám jantáru na severe a dokazujú ich aj mnohé nálezy predmetov s rímskym pôvodom na území Škandinávie: Glass goblets and bronze vessels, all made in the Roman Empire, have been dug up from Swedish soil, and numerous Roman silver coins, particularly form the island of Gotland in the Baltic, provide evidence of economic relations. 12 Aj vďaka obchodu s Rimanmi prebieha škandinávska spoločnosť dôležitými zmenami. Zväčšovanie populácie a zlepšovanie ekonomickej situácie umožňovala obyvateľom severných krajín podnikať vojenské a obchodné výpravy do nových území. Centrom moci a obchodu v tejto dobe na území Švédska bolo mesto Birka, ktorého výhodná poloha pri jazere Mälaren umožňovala prístup k Baltskému moru, ktorý zohrával nemalú úlohu pri výpravách smerujúcich na východ. 2.2 Expanzia a cesty na východ Vikingské obyvateľstvo Škandinávie sa počas svojich expanzívnych výprav dostalo do všetkých kútov sveta. Aj keď niektoré kmene Vikingov obývajúce územie dnešného Švédska sa zúčastňovali výprav na západ spolu s dánskymi a nórskymi Vikingami, ich najvýznamnejšie cesty predbehli západnú expanziu o takmer dve storočia. Boli to výpravy, ktoré smerovali na východ, cez Baltské more a splavné rieky na území dnešného Ruska a Ukrajiny. Tie umožnili švédskym Vikingom preniknúť ešte ďalej: vďaka rieke Dneper sa dostali do oblasti Čierneho mora a odtiaľ do Byzantskej ríše a vďaka rieke Volge prenikli až do Kaspického mora, čo im umožnilo rozvinúť obchodné styky s národmi obývajúcimi Stredný Východ. 13 Na rozdiel od nórskych a dánskych vikingov, ktorých výpravy boli prevažne expanzívneho charakteru, hlavným cieľom výprav Varjagov bolo nadviazanie nových obchodných vzťahov s krajinami na východe, ktoré sa začali utvárať už v siedmom storočí. 11 Bergman, Gösta. Kortfattad svensk språkhistoria. 3. vyd. Stockholm: Prisma Verlag. 1972. s. 13. 12 Andersson, Ingvar. A History of Sweden. London: Weidenfeld and Nicolson. 1970. s. 10. 13 Holman, Katherine. Historical Dictionary of the Vikings. 2003. s. 253. 11
Prvé stopy osídlenia územia východne od Baltského mora obyvateľmi severu sú pozostatky osídlenia v oblasti fínskeho mesta Staraya Ladoga na rieke Volkhov podľa Roberta Fergusona bolo toto miesto vybrané kvôli zmene charakteru riek z hlbokých rozvodnených splavných aj väčšími loďami na menšie a plytšie. Toto miesto sa teda stalo prestupným bodom, pre obchodníkov smerujúcich ďalej na východ, ale pre tých, ktorí sa z obchodných ciest vracali naspäť na západné brehy baltského mora a privážali nový tovar do obchodných centier v oblasti jazera Mälaren. Vďaka varjagským kupcom pokračujúcim vo svojej ceste na východ vznikli na rieke Volkhov ďalšie osídlenia Novgorod a Gorodische. 14 Hoci styky s východom začali za účelom obchodu, v deviatom storočí sa Vikingovia rozhodli usadiť v oblasti dnešnej Ukrajiny. Dôvody, ktoré viedli k obsadeniu tejto oblasti nie sú jasné, ale medzi predpokladané príčiny patria napríklad veľké zásoby nerastného bohatstva, úrodné pôdy a široké možnosti lovu. Vďaka svojim bojovým schopnostiam boli Vikingovia schopní presadiť svoje vedúce postavenie, podmaniť si a ovládnuť slovanské kmene žijúce na tomto území. Postupne však prebiehala asimilácia variagského obyvateľstva a to sa stále viac prispôsobuje životu pôvodných kmeňov. Slovanské obyvateľstvo označovalo tých variagov, ktorí sa usídlili na ich území termínom Rus. John Haywood vo svojej knihe The Penguin Historical Atlas of the Viking tvrdí, že pojem Rus je odvodený od fínskeho slova Ruotsi, ktoré znamenalo Švéd. Tento výraz je pravdepodobne odvodený od škandinávskeho slova roðr, čo znamená posádka veslárov. 15 Tí Vikingovia, ktorí sa neusadili na území dnešného Ruska boli nazývaní Variagovia, pri čom tento termín pravdepodobne zaviedli vikingovania asimilovaní so slovanským obyvateľstvom: Varangian is derived from Old Norse várar, pledge or oath, and means men of the pledge. 16 Aj napriek tomu, že kultúrny vplyv vikingských kupcov a obyvateľov východných oblastí dal prvotný popud k vzniknutiu jednotného slovanského štátu, nepodieľali sa na kultúrnom vývoji krajiny. Vplyv bol skôr opačný, čo spôsobilo, že pôvodne variagské obyvateľstvo, ktoré sa usadilo na území obývanom slovanskými kmeňmi sa postupne asimilovalo s pôvodným obyvateľstvom. Dôležitým príspevkom Variagov bol najmä 14 Ferguson, Robert. The Hammer and the Cross A New History of the Vikings.London: Penguin Book Ltd. 2010. s. 112. 15 Haywood, John. The Penguin Historical Atlas of the Vikings.1995. s. 100. 16 Haywood, John. The Penguin Historical Atlas of the Vikings. 1995. s. 100. 12
obchod, ktorý pomohol zlepšiť ekonomickú situáciu týchto oblastí a vytvoriť tak podmienky pre ďalší vývin. Po tom ako sa časť Variagskej populácie adaptovala na životný štýl slovanov, sa už nekonal žiadny pokus o ovládnutie krajín východne od Fínska. Variagovia však stále prichádzali na tieto územia ako obchodníci alebo ako nájomní vojaci. Táto funkcia bola významná najmä vo vzťahoch k Byzantskej ríši. Aj keď kontakty s Byzanciou začali ako vojenské konflikty, kedy sa Rusovia (obyvateľstvo s variagsko-slovanským zmiešaným pôvodom) pokúsili niekoľkokrát dobiť Konštantínopol. Ich pokusy skončili neúspechom a viedli k uzavretiu prímeria a nadviazaniu stálych obchodných vzťahov. Tie sa od polovice ôsmehostoročia rozširujú o najímanie variagských žoldnierov byzantským cisárom. Neskôr títo bojovníci vytvorili elitnú časť cisárovej stráže. Väčšina variagských bojovníkov bola najímaná z Kyjevu, čo malo za následok vznik nejasností medzi pojmami Rus a Variag v oblasti Kyjevskej Rusi pojem Variag znamenal jednoducho obyvateľ Škandinávie, pri čom pojem Rus sa používal pre Variaga, ktorý sa usadil na slovanskom území, na rozdiel od byzantskej ríše, kde termín Variag označoval príslušníka kráľovskej stráže pochádzajúceho zo severu. Aj keď časom bojovníkov pochádzajúcich zo severu nahradili anglickí žoldnieri, termín Variagská stráž, ktorý bol používaný pre túto elitnú skupinu ostal nezmenení a bol dôležitou súčasťou Byzantskej armády až do začiatku trinásteho storočia. 17 Obchodné dohody uzatvárali Variagovia aj s islamskými krajinami v oblasti Kaspického mora, pri čom v tejto oblasti boli nazývaní termínom Rusi. Jedným z najdôležitejších zdrojov informácií o vikingských obchodných stykoch s arabskými krajinami poskytuje arabský cestovateľ a diplomat Ibn Fadlan, ktorý vo svojom rozprávaní opisuje Ruských kupcov, pri čom sa sústreďuje najmä na výzor a pohrebné zvyklosti. 18 Výmena tovarov prebiehala medzi Rusmi a islamskými obyvateľstvom rôzne od získavania bohatstva násilím, cez obdarovávanie až po výmenný obchod. Predmety, s ktorými Rusi na juhovýchode obchodovali boli rozmanité boli to napríklad otroci, kožušiny, jantár, mrožie kly, včelí vosk a med, ale aj brnenia a zbrane. Za ne dostávali najmä arabské strieborné mince, ale aj rôzne látky a hodváb. 19 17 Holman, Katherine. Historical Dictionary of the Vikings. 2003. s. 275 18 Brink, Stefan. Price, Neil. The Viking World. 2008. s. 544 19 Brink, Stefan. Price, Neil. The Viking World. 2008. s. 545. 13
Materiálne bohatstvo nebolo to jediné, čo sa dostalo do Škandinávie prostredníctvom obchodných vzťahov s východnými krajinami. Významným prvokom kultúry arabských krajín, ktorý je možné vystopovať vďaka archeologickým nálezom je systém váženia peňazí, ktorý bol využívaný pri platení. 20 Takisto niektoré zdroje hovoria o šírení islamu medzi variagmi jedná sa však pravdepodobne o variagov, ktorí cestovali po rieke Volge za obchodom a nakoniec sa usadili v tomto území. Ibn Fadlan sa vo svojich spisoch opisuje stretnutie s týmito Variagmi a ich konvertovanie na islam podľa jeho opisu údajne na islam prestúpilo až päť tisíc Variagov, no zásadnejšia prítomnosť islamu v Škandinávii je nepravdepodobná. 21 Zásadnejšie zmeny spoločnosti nastávajú vo Švédsku až s príchodom kresťanstva, ktorému je venovaná ďalšia kapitola. 20 Brink, Stefan. Price, Neil. The Viking World. 2008. s. 152. 21 Brink, Stefan. Price, Neil. The Viking World. 2008. s. 544. 14
3. Kristianizácia Švédska V desiatom storočí sa začínajú prehlbovať rozdiely medzi Dánskom, Nórskom a Švédskom. Jednou z najdôležitejších odlišností bolo prijatie novej viery v Dánsku a Nórsku tie sa stávajú kresťanskými štátmi, zatiaľ čo Švédsko si aj naďalej drží svoju pohanskú vieru. Ďalší rozdiel vzniká po tom ako sa z Dánska sa ako z prvej Škandinávskej krajiny stáva jednotný štát a je nasledované Nórskom, zatiaľ čo Švédsko si zachováva systém malých kráľovstiev. Ten sa mení len veľmi pomaly, no s príchodom kresťanstva, ktoré so sebou prináša veľa prvkov európskej kultúry, sa aj zo Švédska postupne stáva centralizovaný štát pod vládou jedného panovníka. Táto kapitola sa bude venovať práve vytváraniu kresťanskej cirkvi na území Švédska a zmenám, ktoré zapríčinila v nejednotnej pohanskej spoločnosti. 22 Z predkresťanského obdobia vo Švédsku nie sú zachované takmer žiadne písomné pamiatky. Zachované písomné pramene, ktoré sa zmieňujú o pohanskej Škandinávii pochádzajú z väčšej časti od národov a krajín, ktoré nadviazali s obyvateľmi Škandinávie buď obchodné vzťahy alebo patrili medzi krajiny, do ktorých zamierili Vikingovia na svojich výpravách. Problém, ktorý sa často vyskytuje pri podobných zdrojoch je, že z veľkej časti bývajú zaujaté voči kultúre, ktorú opisujú. Práve to môže byť dôvodom, prečo nemôžeme chápať zápisky pochádzajúce od kresťanských misionárov ako presný obraz pohanského obyvateľstva, ich zvykov a tradícií. Medzi tieto pramene patrí napríklad spis Adama z Brém Gesta Hammaburgensis Ecclesiae Pontificum. Aj keď je hlavnou témou tohto spisu Hamburské arcibiskupstvo, venuje sa v ňom okrem iného aj Škandinávii a jej obyvateľstvu, ktoré opisuje na základe informácií získaných od kupcov obchodujúcich v oblasti baltského mora a od dánskeho panovníka Svena Estridsena. 23 Adam z Brém sa pri opise obyvateľstva vtedajšieho Švédska sústreďuje najmä na oblasť mesta Gamla Uppsala Stará Uppsala, ktorú považuje za miesto, kde prebývali starí pohanskí králi. 24 Takisto je v tomto meste situovaná svätyňa troch z najdôležitejších pohanských bohov Thora, Odina a Freya, v ktorej sa podľa Adama z Brém konali veľké pohanské slávnosti: 22 Haywood, John. The Penguin Historical Atlas of the Vikings. 1995. s. 30-32. 23 Andersson, Ingvar. A History of Sweden. 1970. s.33. 24 Berend, Nora. Christianizace a utváření křesťanské monarchie: Skandinávie, střední Evropa a Rus v období 10.-12. Století. 1. vyd. Praha: Argo. 2013. s. 50. Všetky ostatné citácie pochádzajú z tohto diela. 15
The great festivals were celebrated every ninth year, in the winter, and lasted for nine days. Great masses of people foregathered on these occasions, deeming in their duty to be present when the king performed the great sacrifice. Human beings as well as animals were sacrificed. 25 Aj napriek tomu, že Adam z Brém opisuje tieto pohanské slávnosti ako deväť dní trvajúca barbarské oslavy, na ktorých dochádzalo k obetám nie len zvierat a vypestovaných plodín, ale aj ľudí. Podobne o pohanských slávnostiach hovorí zákonník ostrova Gotland, tak zvaná Guta sága, ktorá sa dochovala v písomnej forme. Tomuto opisu pohanských slávností a obiet však odporuje ďalšia časť tohto istého zákonník, v ktorej sa vzývanie pomocou jedla a pitia zakazuje. 26 3.1 Kristianizácia Ďalším dôležitým zdrojom je spis Vita Anskarii, ktorého autorom je Rimbert, Ansgarov nasledovník na poste hambursko-brémskeho arcibiskupa.v tomto spise Rimbert opisuje Ansgarove pôsobenie vo Švédsku, jeho problematickú cestu cez Baltské more a pobyt v meste Birka, kam smeroval na základe údajnej žiadosti panovníka Birky - Björna. Ten kresťanských kňazov do Birky pozval najmä kvôli nespočetným kresťanským kupcom z rôznych krajín Európy prichádzajúcim do tohto mesta, ktoré v deviatom storočí bolo jedným z najvýznamnejších obchodných centier v Pobaltí. 27 Ansgarovým príchodom do Birky začína jeden z prvých pokusov o christianizáciu obyvateľstva v okolí jazera Mälaren, ktoré spočiatku novú vieru tolerovalo, Ansgar dostal súhlas od Björna, čo mu umožnilo v Birke postaviť kostol a šíriť vieru tým, kto o to mali záujem. 28 Podľa Vita Anskarii bol ako prvý obyvateľ Birky pokrstený muž menom Hergeirr, ktorému je v zápiskoch prisudzovaný titul prefekta Birky, no jeho skutočné postavenie nie je známe a práve na jeho pozemku bol postavený prvý kostol v Birke. 29 Po odchode Ansgara z Birky dokázalo kresťanstvo niekoľko rokov pokojne koexistovať spolu s pohanským náboženstvom, no neskôr dochádza k pohanským vzburám, ktoré majú za následok zničenie kostola v Birke, čo donútilo Ansgara v roku 852 zopakovať 25 Andersson, Ingvar. A History of Sweden. 1970. s. 25. 26 Berend, Nora. Christianizace a utváření křesťanské monarchie: Skandinávie, střední Evropa a Rus v období 10.-12. Století. 2013. s. 176. 27 Rosén, Jerker. När Kristendomen kom. In: Den svenska historien. Stockholm: Bonnier lexikon. 1997. pp. 196-205. s. 199. 28 Åberg, Alf. Ansgar, kristendomens förste förkunnare i Sverige. In: Den svenska historien. Stockholm: Bonnier lexikon. 1997. pp. 206-208. s. 206. 29 Brink, Stefan. Price, Neil. The Viking World. 2008. s. 624. 16
svoju cestu do Škandinávie. V Birke v tomto období vládne Olof, od ktorého Ansgar žiada povolenie pre kresťanov slobodne vykonávať kresťanské rituály, čo nakoniec bolo zabezpečené, avšak nie právomocou panovníka Olofa, ale schválením zhromaždenia vytvárajúceho pravidlá a zákony Tingu. Po tom ako Ansgar dosiahol svoj cieľ, opäť opúšťa Birku a jeho odchod znamenal aj postupný, ale istý úpadok kresťanstva na území Švédska. Podľa Berendovej boli jednou z hlavných príčin neschopnosti kresťanstva udržať sa vo Švédsku vtedajšie obchodné cesty švédskeho obyvateľstva, kedy hlavná trasa, ako už bolo spomínané, viedla na východ, cez územie dnešného Ruska až do Byzantskej ríše. Tieto cesty a kontakty s pohanským náboženstvom Slovanov a islamským vierovyznaním, spôsobovali, že vzťahy obyvateľov Švédska s kontinentálnou Európou boli slabé. Intenzívny obchod s východom bránil upevneniu kresťanstva vo Švédsku takmer až do konca desiateho storočia, kedy náhle zaniká a nahrádzajú ho obchodné styky s krajinami západným. 30 Vďaka vytvoreniu aktívnych obchodných kontaktov medzi švédskymi a nemeckými obchodnými centrami malo kresťanstvo uľahčený prístup do Švédska a takisto aj jeho šírenie sa začína zrýchľovať. Aj napriek mnohým pohanským povstaniam prebiehajúcim po celom Švédsku snažiacim sa o vyhnanie kresťanstva, toto vo Švédsku nové náboženstvo dokázalo pohanské pokusy potlačiť. K úspechu kresťanstva takisto prispel fakt, že sa dokázalo rozšíriť medzi hornými vrstvami obyvateľstva a panovníkmi, pri čom tak zasiahlo do mocenského usporiadania krajiny a zmenilo postavenie panovníka a vnímanie pôvodu jeho moci. Tá podľa kresťanského učenia pochádza priamo od Boha, ktorému sa aj za výkon svojej moci zodpovedá kung av Guds nåde 31. Aj napriek obrovským snahám nemeckej cirkvi o pokresťančenie obyvateľstva na území Švédska, z počiatku boli o mnoho intenzívnejšie kontakty s anglosaskými kňazmi, ktorí prichádzali do Škandinávie na obchodných lodiach. Práve preto sa činnosť misionárov sústreďovala na obchodné centrá na pobreží Severného a Baltského mora. Po tom ako sa sever dostal do pozornosti severonemeckej cirkvi a Hambursko- Brémskeho arcibiskupstva, anglosaskí a franskí kňazi začali predstavovať pre nemeckých misionárov prekážky pri začleňovaní severu do nemeckej cirkevnej 30 Berend, Nora. Christianizace a utváření křesťanské monarchie: Skandinávie, střední Evropa a Rus v období 10.-12. Století. 2013. s 184 31 Kráľ z Božej vôle. Vlastný preklad. Citácia bola preložená len pre účely tejto práce. Harrison Dick. Medeltiden. In: Larsson, Hans Albin. Bokem om Sveriges historia. 1999.s. 55. 17
štruktúry. Podľa Berendovej sú už na začiatku jedenásteho storočia zriadené švédske biskupstvá, napríklad v meste Sigtuna, kde je biskupom anglosaský kňaz Osmund alebo v meste Tuna, kde post biskupa zastáva Eskil, s takisto anglosaským pôvodom, podľa ktorého bolo neskôr mesto premenované na Eskilstuna. Obaja biskupi aj väčšina anglosaských misionárov, ktorí prichádzajú do Švédska, ale takisto aj do Nórska pochádzajú z dánskych dŕžav na anglickom území. 32 Druhý pokus Hamburskobrémskeho arcibiskupstva, po Ansgarovej neúspešnej misii v Birke, sa konal už v období, kedy kresťanstvo vo Švédsku nebol úplne neznámy pojem a veľká časť obyvateľstva už bola pokresťančená. 3.2 Vznikajúca panovnícka moc a jej spojenie s kresťanstvom Kresťanská cirkev prichádza do Švédska v období, kedy kráľovská moc nie je v rukách jedného panovníka. Územie Švédska je rozdelené na mnoho územných jednotiek, z ktorých každá má svojho vlastného kráľa vládnuceho v danej oblasti. Spolunažívanie jednotlivých krajov však nie je pokojné, prebiehajú boje o územie, moc a snaha zjednotiť malé kráľovstvá pod jedným kráľom. V priebehu desiateho storočia môže byť obyvateľstvo Švédska ešte stále rozdelené na Gótov a Sveov. Hoci sa o panovníkoch danej doby nezachovalo veľa informácií, mnoho z nich je spájaných s mestom Gamla Uppsala. Medzi nich patrí a jeden z prvých pokrstených panovníkov a kresťanských kráľov Olof Skötkonung, ktorý vo Švédsku vládol na prelome desiateho a jedenásteho storočia a bol pravdepodobne prvým kráľom, ktorý vládol aj sveom aj gótom. Takisto je považovaný za prvého kráľa, ktorý použil kresťanstvo ako nástroj legitimovania svojej moci 33. Jeho príklon ku kresťanstvu dokazujú mince razené počas jeho vlády, na ktorých je možné nájsť nápis SITUNE DEI. 34 Spojenie kresťanstva s panovníckymi vrstvami naznačuje aj proces výstavby kostolov 35, z ktorých prvé boli budované na pozemkoch tak zvaného husaby. Podľa Svenska Akademiens Ordbok tento termín 32 Berend, Nora. Christianizace a utváření křesťanské monarchie: Skandinávie, střední Evropa a Rus v období 10.-12. Století. 2013. s 188. 33 Gillingstam, Hans.Olof Skötkonung.Svenskt biografiskt lexikon. [online]. [cit. 27.3.2014] Dostupné z http://sok.riksarkivet.se/sbl/presentation.aspx?id=7749 34 Berend, Nora. Christianizace a utváření křesťanské monarchie: Skandinávie, střední Evropa a Rus v období 10.-12. Století. 2013. s. 185-186. 35 Berend, Nora. Christianizace a utváření křesťanské monarchie: Skandinávie, střední Evropa a Rus v období 10.-12. Století. 2013. s 186. 18
označuje kráľovskú záhradu alebo pozemok významný pre celú oblasť, patriaci kráľovi. 36 Aj keď sa pozícia švédskeho kráľa postupne stabilizuje, jeho význam pre švédsku spoločnosť zostáva naďalej malý a jeho postavenie len formálne. Post kráľa sa väčšinou zachovával v rámci jednej dynastie, avšak Švédsko bolo volebnou monarchiou, pri čom pri voľbe kráľ hrali dôležitú úlohu predstavitelia cirkvi aj účastníci thingu. Rozdelenie Švédska na regióny bolo aj naďalej silné, preto sa ešte stále vyskytovali obdobia, kedy Švédsko nemalo všeobecne uznaného kráľa, ale vládu malo v rukách viacero panovníkov, ktorí panovali na určitom území. 37 Po smrti Olofa Skötkonunga sa na tróne vystriedali obaja jeho synovia, Anund Jacob a Edmund. Obaja boli pokrstený, ale nijak sa nepodieľali na šírení kresťanstva. Po tom ako bol Edmund zavraždený, pravdepodobne v roku 1060 38, sa na trón dostáva ďalší kresťan Stenkil. Ten si síce trón udržal len veľmi krátko (zomrel asi v roku 1066 39 ), no bol zakladateľom rodu Stenkilovcov, ktorý už nebol spájaný s Uppsalou, ale s Västergötlandom. V súvislosti s vládou Stenkilovcov získava Västergötland významné postavenie a to najmä kvôli jednému faktu: Här var kyrkan fast etablerad tidigare än i något annan svenskt landskap, något som kraftigt underlättade den kungliga maktutvecklingen. 40 Vymretie Stenkilovho rodu znamená pre Švédsko čas bojov o trón. Dva najvýznamnejšie rody, ktoré súperili o post kráľa boli Sverkerovci, podľa zakladateľa Sverkera a Erikovci, podľa zakladateľa Erika. Hoci zdroje neprezrádzajú veľa o týchto rodoch, Erik je jednu z najznámejších osobností švédska a dnes je známy pod menom Erik den helige alebo svätý Erik. A hoci tieto rody medzi sebou neustále bojovali a striedali sa na tróne, počas ich vlády sa udiali zmeny, ktoré Švédsko priblížili ostatným európskym kresťanským krajinám. Bezpochyby jednou z najvýznamnejších zmien bolo zriadenie arcibiskupstva v Uppsale v roku 1164 41, čo pre Švédsko 36 Svenska Akademiens Ordbok. [online]. [cit. 26.3.2014]. Dostupné z http://g3.spraakdata.gu.se/saob/ 37 Brink, Stefan. Price, Neil. The Viking World. 2008. s. 670. 38 Åberg, Alf. De första svekonungarna. In: Den svenska historien. Stockholm: Bonnier lexikon. 1997. pp. 191-194. s. 193. 39 Åberg, Alf. De första svekonungarna. In: Den svenska historien. Stockholm: Bonnier lexikon. 1997. pp. 191-194. s. 193. 40 Cirkev tu bola zriadená skôr ako v ktorejkoľvej inej časti Švédska čo uľahčilo vývoj kráľovskej moci. Harrison Dick. Medeltiden. In: Larsson, Hans Albin. Bokem om Sveriges historia. 1999.s. 58. 41 Andersson, Ingvar. A History of Sweden.1970. s. 35. 19
znamenalo oslobodenie od dánskej cirkvi, pretože dovtedy celá oblasť severu spadala pod dánske arcibiskupstvo nachádzajúce sa v dnes už švédskom meste Lund. Pod Uppsalu od dvanásteho storočia spadá ďalších päť biskupstiev: Linköping, Skara, Strängnäs, Västerås a Växjö a neskôr aj fínske biskupstvo v Åbo alebo Turku 42. Anderson ďalej hovorí aj o ďalších cirkevných zmenách, ktoré zmenili švédsku spoločnosť: kanonické právo cirkvi, cirkevné súdy, nové cirkevné dane. Výrazným zmenám neunikol obrad korunovácie kráľa, ktorý bol dovtedy vykonávaný podľa starých pohanských tradícií, no po zavedených zmenách korunovácia prebiehala pod vedením cirkvi a kráľ bol korunovaný arcibiskupom. 43 S kresťanstvom do Škandinávie prichádza aj množstvo kňazov a cirkevných úradníkov, ktorí so sebou prinášajú aj mnohé zmeny postupne zasahujúce obyčajných ľudí. Jednou z takýchto zmien je výmena runového písma používaného Vikingami za latinskú abecedu Na začiatku sa runové písmo využívalo spolu s latinkou a cirkev proti nemu nijak nezasahovala, avšak zmenami vo švédskom jazyku sa toto písmo stáva nedostatočným a pomaly sa vytráca z využívania. K zavedeniu latinky ako hlavného písma tiež prispel fakt, že takmer všetku kráľovskú administratívu mali v rukách cirkevní hodnostári, čo sa odrazilo aj na správe krajiny a rozvoji zákonodarstva. Spisovanie a tvorba zákonníkov bola ovplyvnená cirkvou, preto sú právo a zákony v nich zachytené tvorené pravidlami pochádzajúcimi od Vikingov a upravené podľa kanonického práva kresťanov. Hoci väčšina dochovaných písaných zákonníkov je datovaných od konca trinásteho a začiatku štrnásteho storočia, najstarší kódex pochádza už zo začiatku trinásteho storočia z oblasti Västergötland. 44 Aj keď kráľovská moc je naďalej nestabilná a obmedzená, Švédsko sa stále viac podobá štátom kontinentálnej Európy. Prijatie kresťanstva umožňuje centralizovanie a upevnenie moci a vytvorenie novej administratívy, ktorá je z veľkej časti závislá práve na cirkevných zákonoch a pravidlách. Pôsobenie cirkvi sa začína prejavovať v takmer všetkých oblastiach spoločnosti a jej vplyv na dianie a udalosti švédskych dejín bude v priebehu ďalších rokov len narastať. 42 Ibid. s. 35 43 Andersson, Ingvar. A History of Sweden.1970. s. 36. 44 Berend, Nora. Christianizace a utváření křesťanské monarchie: Skandinávie, střední Evropa a Rus v období 10.-12. Století. 2013. s 205. 20
4. Vláda dynastie Folkungovcov Kresťanstvo sa na konci jedenásteho storočia v Škandinávii udomácnilo v značnej miere a zasiahlo tak do každodenných životov nie len vyšších vrstiev, z ktorých sa šírilo ale aj obyčajných ľudí. Najvýraznejšie zmeny spočívali v zmene spoločenského usporiadania a mocenskej organizácie, ktorá sa aj vďaka kresťanstvu centralizovala a koncentrovala v rukách jedného panovníka, ktorý teraz vládol zjednotenému územiu. Ďalšie zmeny spočívali v zavedení nových spoločných pravidiel, platných pre všetkých obyvateľov Švédska, ktoré dovtedy pohanská spoločnosť nepoznala. Takisto bola vďaka novému náboženstvu vytvorená nová administratívna štruktúra podľa vzoru krajín kontinentálnej Európy. 4.1 Spory v rámci kráľovskej rodiny a boje o trón Po smrti Erika Erikssona, posledného panovníka z rodu svätého Erika nastúpila na trón nová dynastia Folkungovcov. Táto dynastia sa pôvodne nazývala Bjälboätten rod Bjälbo. Pojem folkung alebo folkungar v dvanástom storočí pravdepodobne označoval skupinu šľachticov, ktorí nesúhlasili s vládou Birgera jarla a jeho synov vo Švédsku. Ako názov pre kráľovskú dynastiu začínajúcu kráľom Valdemarom Birgerssonom sa tento pojem ustálil až niekedy v šestnástom storočí, kedy ho v tomto význame použil švédsky historik Johannes Messenius. 45 Za zakladateľa tejto dynastie je považovaný Birger Magnusson, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov funkcie jarla vo Švédsku, ktorý sa však nestal kráľom, ale na post vládcu dosadil svojho syna Valdemara Birgerssona, ktorého matka bola sestra predošlého kráľa Erika. Keďže v dobe Erikovej smrti bol Valdemar ešte len dieťa, Birger jarl sa ujal regentskej vlády. V snahe zaistiť svojich ďalších synov a zabrániť sporom medzi nimi po dosiahnutí Valdemarovej plnoletosti a nástupe na trón, rozhodol sa dať im léna a menovať ich hertig av Sverige a hertig av Finland čiže vojvoda Švédska a Fínska 46, ktoré dostali po jarlovej smrti. Vytvorenie a udelenie týchto titulov však nezabránilo hádkam a bojom medzi bratmi, ktoré skončili Valdemarovou porážkou a abdikáciou. Na trón je po Valdemarovi 45 Gillingstam, Hans. Folkungaätten. [online]. [cit. 8.4.2014]. Dostupné z http://sok.riksarkivet.se/sbl/presentation.aspx?id=14301 46 Hallendorff, Carl. Schück, Adolf. History of Sweden. Delaware edition. Stockholm: C. E. Fritze ltd. 1938. s. 51. Všetky ostatné citácie sú z tohto diela. 21
zvolený jeho brat, Magnus Ladulås. Aj napriek tomu, že Valdemar nemá takmer žiadnu podporu domáceho obyvateľstva, snažil sa získať trón späť prostredníctvom spojenectva s Dánskom a Nórsko, ktoré však bolo neúspešné rovnako ako jeho pokus o získanie trónu. Aj napriek veľmi malej popularite Valdemara, Magnusove postavenie takisto nie je isté, preto sa na svoju stranu snaží nakloniť cirkev rozšírením jej oslobodenia od platenia daní, udelením väčších právomocí biskupom a financovaním stavby nových katedrál. 47 Po Magnusovej smrti má na trón nastúpiť jeho syn Birger Magnusson, ktorý však rovnako ako Valdemar, v čase otcovho úmrtia nie je plnoletý. Regentskej vlády sa ujíma Rada založená Magnusom, na čele s maršalom Torgilsom Knutssonom. Najdôležitejšou črtou jeho vlády je snaha o expanziu na východ: He revived the policy of eastwards expansion by undertaking an expedition to eastern Finland, where he conquered part of the country occupied by the warlike Carelian tribes, erecting the Viborg fortress as a border defence against the Russians... The Swedes advanced as faras the mouth of the Neva but were notable to retain this territory for very long. 48 Torgils Knutsson bol v jeho expanzívnej politike úspešný. Veľkú časť jeho moci sa mu darilo udržať si aj po dosiahnutí Birgerovej plnoletosti a jeho korunovácii. Myšlienka na obnovenie lénnych pozícií bola znovu obnovená a kráľov brat Erik sa tak stáva Vojvodom Švédska a Valdemar sa stáva Vojvodom Fínska. Aj napriek tomu, že spočiatku medzi bratmi prevládajú dobré vzťahy, Torgils Knutsson, snažiaci sa získať čo najviac moci pre seba prostredníctvom ľahko manipulovateľného kráľa, sa cíti ohrozený Erikovým stúpajúcim politickým vplyvom. Ten je značný už len vďaka jeho titulu hertig av Sverige a po zasnúbení s nórskou princeznou Ingeborg narastá. Erikova stúpajúca moc a Knutssonova snaha o jej potlačenie viedla k sporom medzi bratmi, ktoré vyvrcholili Birgerovým spojenectvom s Dánskom a porážkou Erikových a Valdemarových vojsk.avšak Erikove zásnuby s Ingeborg a značná popularita medzi obyvateľstvom a šľachtou mu zabezpečili pomoc. V snahe získať väčší vplyv, obrátil Birgera proti svojmu maršalovi Knutssonovi, čo viedlo k jeho poprave. Erik v získavaní moci pokračoval ďalej a po krátkej dobe v roku 1306 uväznil kráľa a prevzal vládu nad 47 Hallendorff, Carl. Schück, Adolf. History of Sweden. 1938. s. 52. 48 Hallendorff, Carl. Schück, Adolf. History of Sweden. 1938. s. 55. 22
Švédskom. 49 Erik plánuje dohodu s Birgerom, no ten po prepustení z väzenia obnovuje spojenectvo s Dánskom, pri čom sa k nim pridáva aj bývalý spojenec Erika, Nórsko a spoločne útočia na Erikove územie. Tu sa však prejavila Erikova znalosť zahraničnej politiky, keď sa mu podarilo presvedčiť všetky strany k mierovému jednaniu, ktoré skončilo rozdelením Švédska medzi troch bratov. Prímerie však netrvalo dlho, v roku 1317 50 pozval Birger svojich bratov na hrad v Nyköpingu, kde ich zajal, Tento jeho skutok bol nasledovaný vlnou bojov, po ktorých musel Birger utiecť z krajiny. Po Erikovej a Valdemarovej smrti vo väzení v Nyköpingu bol zajatý a popravený Birgerov syn. Birgerov návrat na švédsky trón sa stal po smrti jeho dvoch bratov a poprave jeho syna úplne nemožný a Švédsko sa tak ocitá bez panovníka. Po dlhých rokoch bojov o trón znamená táto skutočnosť pre rozlámané Švédsko skôr výhodu, pretože je opäť možné jeho zjednotenie pod jedným panovníkom. Tým sa nakoniec stal Erikov syn Magnus Eriksson, ktorý bol v tom čase neplnoletý. Po dovŕšení šestnásteho roku Magnus však okrem švédskeho trónu zasadá aj na trón nórsky, keďže nórsky kráľ, otec jeho matky Ingeborg, nemal žiadneho mužského potomka. Spoločný panovník však pre Švédsko a Nórsko neznamenal vytvorenie únie, naopak, obe krajiny boli spravované regentskou vládou.tej švédskej sa v tomto období podarilo zjednotiť Švédsko, vyjednať mier s Ruskom a pri tom udržať územie dobyté Torgilsom Knutssonom, takže keď Magnus Eriksson nastúpil na trón, Švédsko bolo rýchlo sa rozvíjacou krajinou a Magnusovi sa dokonca podarilo vykúpiť Skåne od oslabeného Dánska, čím však hlboko zadlžil kráľovskú pokladnicu:... the outwardly monarch became the debtor of his own vassals and nobles. 51 Magnusove postavenie nebolo vôbec isté a po jeho ríši začali povstania proti kráľovi. Tie vyvrcholili zvolením jeho syna Håkona za nórskeho kráľa pri čom Magnus zostáva na poste kráľa regenta kým Håkon nedosiahne plnoletosť. Magnusovmu postaveniu nepomáha ani nástup Valdemara Atterdaga na dánsky trón. Valdemarovým cieľom totiž je obnovenie celistvého Dánska a znovuzískanie stratených území v Nemecku, ale aj Skåne. Toto územie malo však pre Švédsko veľký hospodársky význam a Magnus sa snažil udržať si ho za každú cenu. Nechcel však vstúpiť do konfliktu s Dánskom a snažil sa Skåne vyjednať mierovou cestou, čo 49 Hallendorff, Carl. Schück, Adolf. History of Sweden. 1938. s. 58. 50 Hallendorff, Carl. Schück, Adolf. History of Sweden. 1938. s. 63. 51 Hallendorff, Carl. Schück, Adolf. History of Sweden. 1938. s. 63. 23
Valdemar Atterdag využil a nechal Magnusa odkúpiť Skåne za neprimerane vysokú cenu, čím sa ešte viac zhoršila kráľova finančná situácia. Magnusov pokus o zlepšenie tohto stavu znamenal zvyšovanie daní nie len pre obyčajných ľudí, ale aj pre šľachtu a cirkev, čo opäť podnietilo vzbury proti kráľovi, do ktorých sa zapojil aj dedič švédskeho trónu Magnusov syn Erik, podporovaný Valdemarom Atterdagom, ktorý sa stále nevzdal nádeje na opätovné získanie Skåne, ktoré sa však spolu s ďalšími oblasťami dostalo pod vládu Erika Magnussona: I april 1357 företogs på ett möte i Jönköping en uppdelning av Magnus Erikssons välde. Erik skulle bli härskare över skånelandskapen (utom Norra Halland) samt i Östergötland, Småland (utom Finnveden) och Finland. 52 To však nebol koniec bojov v rámci kráľovskej rodiny. Tie pokračovali a pod Erikovu vládu sa dostal aj Štockholm, Södermanland, Västmanland, Dalarna a veľká časť Upplandu 53. Do sporu medzi otcom a synom však zasahuje nečakaná udalosť morová epidémia, ktorá neminula ani kráľovskú rodinu. Erik zomiera a zdá sa, že Magnusovi sa podarí znovu obnoviť jednotu svojej ríše. Aj napriek tomu, že krajina bola rozdelená medzi dvoch panovníkov, ani jeden z nich nemôže byť považovaný za skutočného držiteľa moci. Tá bola sústredená v rukách vlády, ktorej rozhodnutia platili pre obe oddelené časti. Magnusove postavenie teda ani po Erikovej smrti nie je stabilné a v súvislosti s faktom, že Valdemar Atterdag napadol Skåne a Gottland, ktoré následne pripojil k Dánskemu kráľovstvu, sa jeho pozícia ešte viac zhoršuje, až dochádza k jeho odvolaniu a zvoleniu Håkona Magnussona, nórskeho kráľa, za kráľa švédskeho v roku 1362 54. Na švédsku korunu si však robí nárok aj syn Magnusovej sestry a Albrechta Macklenburgského, Albrecht, ktorý napáda Štokholm a vďaka šľachte je dosadený na švédsky trón v roku 1363 55. Na niekoľko rokov je tak prerušená vláda dynastie Folkungovcov a Švédsko sa dostáva pod značný nemecký vplyv. Ten však netrval dlho. 52 V apríli 1357 na stretnutí v Jönköpingu došlo k prerozdeleniu ríše Magnusa Erikssona. Erik mal byť panovník v oblasti Skåne (okrem severného Hallandu), takisto aj v Östergötlande, Smålande (okrem Finnvedenu) a Fínsku. Vlastný preklad. Citácia bola preložená len pre účely tejto práce. Rosén, Jerker. Magnus Eriksson, upprorsperioden 1356-1363. In: Den svenska historien. Stockholm: Bonnier lexikon, 1993. s. 131. 53 Rosén, Jerker. Magnus Eriksson, upprorsperioden 1356-1363. In: Den svenska historien. Stockholm: Bonnier lexikon, 1993. s. 131. 54 Rosén, Jerker. Magnus Eriksson, upprorsperioden 1356-1363. In: Den svenska historien. Stockholm: Bonnier lexikon, 1993. s. 135. 55 Hallendorff, Carl. Schück, Adolf. History of Sweden. 1938. s. 70. 24
Håkon a Magnus uzavreli spojenectvo s Dánskom, ktoré bolo upevnené sobášom Håkona s dánskou princeznou Margaretou. Ani vďaka tomuto spojenectvu sa však nepodarilo Håkonovi a Magnusovi dobiť späť švédsky trón. Ten sa z nemeckých rúk dostáva až po smrti Håkona, kedy sa Albrecht pokúša získať väčšiu moc v krajine, čo následne vyvoláva vzbury proti jeho vláde. Švédska šľachta hľadá pomoc u Margarety, ktorá vládne v Nórsku aj Dánsku ako kráľovná regentka, kým jej syn Olaf nedosiahne plnoletosť. Albrecht je zosadený z trónu a na jeho miesto nastupuje Margareta. Kráľovská pozícia troch škandinávskych krajín je teraz v rukách jednej osoby a vznikajú tak základy pre budúcu úniu medzi týmito krajinami. 4.2 Zmeny v usporiadaní spoločnosti Dynastia Folkungovcov bola aj napriek nespočetným bojom a hádkam, či už v rámci kráľovskej rodiny alebo s okolitými krajinami, významná pre švédsku spoločnosť a jej vývin. Ich pôsobenie na švédskom tróne znamenalo pre vnútorné usporiadanie Švédska značné zmeny a priblíženie sa k monarchiám podľa európskeho vzoru. Prvá zmena prichádzajúca so zakladateľom dynastie Folkung Birgerom jarlom sa týkala práve jeho funkcie. Postavenie jarla bolo dôležité už počas Vikingskej éry, kedy malo podobu takzvaného provinsjarl. Už pomenovanie naznačuje, že tento úrad vtedy nezastávala jedna osoba, ale každá územná jednotka mala vlastného. V dvanástom storočí sa mení funkcia jarla a z úradu provinsjarl, sa jarl stáva centralizovanou funkciou, riksjarl a jeho postavenie v spoločnosti stúpa. Medzi jeho privilégiá patrila napríklad jeho vlastná stráž hird 56, ďalej zastával druhé najdôležitejšie postavenie v krajine po kráľovi, zodpovedal za obranu proti zahraničným vojenským konfliktom a vnútroštátnu bezpečnosť, vykonával kráľov rozsudok a takisto mal na starosti vyberanie daní. 57 Najvýznamnejším predstaviteľom tejto funkcie bol práve spomínaný Birger Jarl, ktorý sa do tejto funkcie dostal za vlády Erika Knutssona, s ktorého sestrou Ingeborg sa oženil, čo mu po smrti bezdetného Erika umožnilo dosadiť na trón svojho vlastného syna Magnusa. Birger jarl však bol zároveň posledným predstaviteľom tejto 56 krigarfölje som utgjorde en konungs eller stormans livvakt och kärntruppen i hans här och som bestod av fria män som genom trohetslöfte trädt i ett personligt förhållande till honom. vojenská stráž, ktorá tvorila kráľovskú alebo šľachtickú stráž a elitný oddiel vo vojsku daného panovníka, ktorej členmi boli slobodný muži, ktorý prostredníctvom sľubu vernosti vstúpili do osobného vzťahu k panovníkovi. Vlastný preklad. Citácia bola preložená len pre účely tejto práce. Svenska Akademiens Ordbok. [online]. [cit. 7.4.2014]. Dostupné z http://g3.spraakdata.gu.se/saob/ 57 Kazanskij, Vadim. Till frågan om det svenska jarlämbetets ursprung. Scandia. 2001. Vol. 67. No. 2. p. 193-211. 25
funkcie Titul jarl bol po jeho smrti úplne nahradený titulom hertig av Sverige, no ten má oproti predošlej funkcii jarla niekoľko výhod, akými bol napríklad zvýšený príjem, takže sa zástanca tejto funkcie nemusel spoliehať na príjem pochádzajúci z jeho súkromných pozemkov. 58 Magnus Ladulås si už na začiatku svojej vlády uvedomoval, že na upevnenie svojho postavenia a udržanie zjednoteného kráľovstva potreboval získať podporu šľachty, ale aj cirkvi. To sa snažil dosiahnuť prostredníctvom rozširovania právomocí oboch aj cirkvi aj aristokracie. Dôležitým prvkom týchto privilégií bolo oslobodenie od daní, čím sa zo šľachty a cirkevných predstaviteľov stali tzv. frälste 59. Takisto sa počas vlády Folkungovcov zmenil systém daní, ktorý umožnil efektívnejšie vyberať dane ako kráľovi, tak aj cirkvi a šľachte. Podľa Martina Lindkvista boli v priebehu trinásteho storočia vo Švédsku zavedené tri základné dane: desiatok, dane a nájom (tionde, skatter och avrad), ktoré boli platené trom hlavným držiteľom moci desiatok cirkvi, dane kráľovi a nájom vlastníkovi pôdy, ktorým mohla byť ako cirkev tak aj aristokracia. 60 Magnus Ladulås takisto začal intenzívnejšiu výstavbu kamenných kostolov, ktoré potom prechádzali do vlastníctva cirkvi, čím sa rýchlo zväčšoval cirkevný majetok. 61 Okrem toho od začiatku dvanásteho sa korunovácia panovníka stáva, ako takmer v celej Európe, cirkevnou záležitosťou. Súčasťou korunovácie je panovníkov sľub brániť a presadzovať záujmy cirkvi, čo naznačuje úzke spojenie panovníckej moci s duchovenstvom. 62 V trinástom storočí sa takisto začala silnejšie prejavovať centralizácia moci. Lokálne zhromaždenia, ktoré dovtedy mali slovo v rozhodovacom procese stratili svoj význam a boli nahradené centrálnou radou - riksrådet, ktorá spočiatku fungovala ako kráľov poradný orgán. Postupne však získava čoraz väčšie právomoci a jej poradná úloha sa mení na vládnucu. 63 Vláda bola tvorená predovšetkým biskupmi a novovytvorenou 58 Bägerfeldt, Lars. När Sverige blev en stat: övergången från ett rike till en stat i början av medeltiden. Falköping: Bägerfeldt, 2004. s. 63. Všetky ostatné citácie pochádzajú z tohto diela. 59 Harrison Dick. Medeltiden. In: Larsson, Hans Albin. Bokem om Sveriges historia. 1999.s. 59. 60 Lindkvist, Thomas. Plundring, skatter och den feodala statens framväxt: Organisatoriska tendenser i Sverige under övergången från vikingatid till tidig medeltid. Uppsala: Opuscula, Historiska institutionen vid Uppsala universitet. 1999. s. 13. Všetky citácie pochádzajú z tohto diela. 61 Rosén, Jerker. Kyrkan och klostren på 1100- och 1200-talen. In: Den svenska historien. Stockholm: Bonnier lexikon, 1993. s. 44. 62 Rosén, Jerker. Kungamakt och riksenhet. In: Den svenska historien. Stockholm: Bonnier lexikon, 1993. s. 30 63 Bägerfeldt, Lars. När Sverige blev en stat: övergången från ett rike till en stat i början av medeltiden. 2004. s. 67. 26